“Staručká babka, prehnutá v kolenách, so sklonenou hlavou a s palicou v ruke sa drobnými krokmi posúvala z nohy na nohu. Pred ňou ráznym krokom vykračoval chlapec z našej dediny. Mal asi tak 10 rokov. Samozrejme, že babka mu nestačila a tak chlapec pobehoval ako splašená srnka. Raz k babke – čosi do nej hučal, potom ju zase odbehol a o chvíľu to zopakoval. Na prvý pohľad to možno vyzeralo smiešne, no mne to prišlo ľúto. Veď aj ja mám takú staručkú babku a určite by som sa k nej takto nesprával. Bolo mi jasné, že babka ozaj nevládze tak rýchlo kráčať a bolo mi jasné, že chlapca to poriadne hnevá a dáva to babke najavo. „Babka, pohni si“, zachytilo moje ucho. „Takto prídeme domov za týždeň. Príde Jakub, chceme ísť na ihrisko. Keď nebudem doma, bude si myslieť, že som už išiel bez neho. Babka, pridaj!“ Babka nepridala, slová vnuka akoby ani nepočula. Všetku energiu sústredila na pomalú chôdzu. Pristavil som sa a babku som pozdravil. „Čo keby si namiesto žundrania babke podal aspoň ruku a uľahčil jej kráčanie? Čo keby si tú energiu, ktorú máš, venoval pomoci babke?“ Chlapec na mňa vytreštil oči a bolo vidieť, že som ho zaskočil. Nepovedal ani slovo. Babka na mňa pozrela a v očiach sa dalo čítať… „Chyť babku pod pažu a pomôž jej. Pomôžeš aj sebe – dostanete sa skôr domov a môžeš ísť von. Aj ty raz môžeš byť na tom tak ako babka, nebudeš vládať a ako sa budeš cítiť, keď ti bude za to ešte niekto nadávať? Babka nejde pomaly naschvál, ale preto, že nevládze.“ Myslel som, že konečne chlapec čosi povie, ale nie… Mlčal. Určite si myslel svoje, potiahol nosom a dal babke ruku. Babka sa vďačne zavesila do vnuka. Usmial som sa na ňu. Usmial som sa aj na chlapca. „Vidíš, že to ide. Pomáhať starým ľuďom nie je hanba, práve naopak. Verím, že si dobrý chlapec, len si si možno neuvedomil, ako takto babke ubližuješ.“ Veril som, že pochvalou nič nepokazím. Na perách chlapca sa zjavil slabučký úsmev. Myslel som, že len čo odídem, chlapec babku pustí a bude to ako predtým. Mýlil som sa. Párkrát som sa otočil a chlapec išiel pri babke a pomohol jej kráčať domov.“

List napísal a skutok vykonal Roman Paulus, v šk. roku 2013/2014 žiak 8.triedy,

ZŠ Školská 240, Pata