„Vybrali sme sa s deťmi našej školy autobusom do Viedne na poznávací zájazd. Hneď po príchode sa mi jeden žiak Jakub priznal, že stratil 20 eur. Bolo mi ho ľúto – deti a aj on sa tešili hlavne na nákupy – každé z nich si chcelo niečo kúpiť či potešiť svojich blízkych malou pozornosťou. Jakub bol smutný, nemal sa už na čo tešiť. Dostala som nápad, že urobím pre neho zbierku… Vysvetlila som deťom, o čo ide. Snažila som sa im povedať, že ich to nebude stáť takmer nič, navyše urobia dobrý skutok, a on bude šťastný a nevráti sa domov plný sklamania. Začala som ako prvá, vhodila som euro do kapucne od mikiny. Deti z mojej 15 člennej skupiny sa postupne pridávali. Bolo vidieť, že im nie je ľahostajný osud spolužiaka. Keďže sumu som vopred neurčila, deti dávali peniaze podľa vlastného uváženia. Našiel sa aj jednotlivec, ktorý nechcel prispieť. Nútiť som ho, samozrejme, nemohla, len som podotkla: „ Je to na tebe, či pomôžeš!“ Po spočítaní sme zistili, že máme iba 10 eur. Preto som vyzvala deti z ďalších 2 skupín, či sa nepridajú. Bez váhania siahali do peňaženiek. Okolo mňa stálo 45 detí , posúvali si drobné a vhadzovali ich do kapucne s tým, že nahlas počítali, aby vedeli, koľko ich ešte treba. Jakubovi po celú dobu tiekli od dojatia slzy po lícach, dookola všetkým ďakoval. Prišiel autobus a my sme nastúpili s tým, že mu peniaze odovzdáme v autobuse. Keď Jakub prišiel k svojmu sedadlu, skríkol: „Mám ich, našiel som ich, vypadli mi na sedadlo!“ Ozvalo sa nadšenie, výkriky radosti. No čo s vyzbieranými peniazmi? Deti samé rozhodli, že ich radšej chcú späť. Začala som deťom vracať drobné mince. Bola som zvedavá, keďže som netušila, kto koľko do kapucne vhodil, či nebudú deti klamať, či si odo mňa nevypýtajú sumu vyššiu, akú tam naozaj vhodili. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že deti sú poctivé a pýtali si späť len toľko, koľko prispeli. Peniaze nakoniec nikomu nechýbali. Bola som na deti pyšná. Musela som im to povedať: „Deti, myslím si, že môžete byť na seba hrdí. Som rada, že nemyslíte iba na seba, že ste ukázali nielen Jakubovi, ale aj nám učiteľom a ostatným, čo znamená slovo „priateľ“. Deti začali tlieskať. Myslím, že táto chvíľa bola taká silná, že sa dotkla nielen nás – 3 učiteliek, ale každého z detí. Dokonca aj tých, ktorí peniažky do kapucne tajne nevhodili. Našťastie ich bolo málo. Myslím, že týmto ” malým gestom” deti ukázali veľkosť svojej duše a otvorili svoje srdce….Veľké veci sa totiž skladajú z maličkostí…”

List napísala Mgr. Daniela Čevená, pedagóg, skutok vykonal kolektív žiakov, v šk. roku 2013/2014 žiaci 5.- 8. triedy, ZŠ Hattalova 2151, Dolný Kubín