„Mám tetu, ktorá sa narodila s mozgovou obrnou, má dvadsaťštyri rokov, nevie chodiť, vie sa však pohybovať po štvornožky, vie rozprávať a vnímať okolie. Ja mám jedenásť rokov, žijem so starými rodičmi a s mojimi dvoma mladšími nevlastnými súrodencami. Mama pracuje v zahraničí. Doma sme teda my tri deti, starká, starký, devätnásťročná teta Julka a Gabika, o ktorej som písala na začiatku. Otca nepoznám. O Gabiku sa starám väčšinou ja, pretože starká chodí do práce a starký má na starosti všetko ostatné. Gabika je ako naše slniečko. Je milá, stále sa usmieva. Často však máva rôzne záchvaty a vtedy je veľmi dôležité, aby pri nej niekto bol. Raz, keď mala jeden z tých záchvatov, nevedela sa nadýchnuť, rýchlo so zavolala 112. Záchranka ju zobrala do nemocnice. Každý deň som ju navštevovala. Treba sa o ňu starať ako o malé dieťa. Aj ja mám svoje zdravotné problémy s chrbticou a reumou, ale to si nevšímam. Gabika ma potrebuje. Občas sa aj pohádame, ale bez nej si neviem život predstaviť. Veľmi ju ľúbim, je to krásny pocit. Keď príde starká z roboty, idú so starkým do záhradky a ja som s Gabikou.Tento svoj príbeh som raz rozprávala na náboženstve, spolužiaci si začali z Gabiky robiť žarty. Bolo mi to ľúto, ale aj som sa nahnevala a povedala im, ako by bolo vám, keby ste boli ako ona? Každého človeka treba mať rád takého, aký je. Ak mu budete pomáhať, vráti sa vám to v podobe jeho spokojnosti a dobrého pocitu, že ste tam, kde vás potrebujú.Vážim si svojich starkých a o Gabiku sa budem naďalej starať ako budem vedieť.”

List napísala  a skutok vykonala Annamária Mihálová, v šk. roku 2013/2014 žiačka 5. triedy , ZŠ Školská 9, Tlmače